Staré hranice, nová sloboda

Približne 10 000 kilometrov na elektrobicykli: Joachim Franz sa vydal po stopách histórie „železnej opony“ a pritom znovuobjavil Európu.

Ako 30-ročný dal výpoveď v spoločnosti Volkswagen, kde pracoval ako zmenový robotník, a od základu zmenil svoj život. Dnes je Joachim Franz úspešný extrémny športovec, autor kníh a motivačný tréner. A: Na svojom elektrobicykli prešiel najdlhšiu diaľkovú cyklotrasu v Európe.

Cyklotrasa Iron Curtain Trail je dlhá viac ako 9 950 kilometrov a prechádza 20 krajinami – tiahne sa od Barentsovho mora v Nórsku až k Čiernemu moru v Bulharsku. Cyklotrasa s bohatou históriou vedúca pozdĺž „železnej opony“ je dnes symbolom zjednotenia a mierovej revolúcie v Európe. 25 rokov po páde hraničných plotov vysadne Joachim Franz do sedla svojho elektrobicykla a vydá sa po trase bývalej hranice: Vyše 200 km jeho cesty pritom vedie regiónmi Waldviertel a Weinviertel pozdĺž rakúsko-českých hraníc. S týmto sympatickým dobrodruhom sme sa stretli, aby sme sa s ním porozprávali o jeho zážitkoch na hraniciach, pocitoch slobody, ale aj predsudkoch voči elektrobicyklom.

V roku 2014 ste na elektrobicykli prešli cyklotrasu Iron Curtain Trail – ako sa zrodilo toto dobrodružstvo?

Vlastne to bola úplná náhoda: V rámci nemeckého vládneho programu na podporu elektromobility s názvom „Budúcnosť elektromobility“ sme boli s mojím partnerom Christianom Rothom oslovení, či by sme sa na ňom nechceli zúčastniť. Dlho sme nad tým nepremýšľali, len sme sa jednoducho rozhodli využiť túto príležitosť.

Ale určite ste sa pripravovali, trénovali a dôkladne naplánovali trasu?

Na prípravu sme mali niekoľko mesiacov: Náš tréning spočíval z veľkej časti v tom, že sme sa museli preorientovať z klasického cestného bicykla na geometriu a ovládanie elektrického bicykla. Treba tiež pripomenúť: V roku 2014 neboli elektrobicykle také rozšírené ako dnes. My sami sme mali predsudky voči bicyklu s elektromotorom a mysleli sme si: „Veď to je pre starých ľudí, či nie?“ V skutočnosti však elektrobicykle prinášajú mobilnú slobodu tam, kde predtým vládli obmedzenia – to bolo podľa nás skvelé a nanajvýš vhodné pre náš projekt. Navyše sme za mesiac chceli prejsť na bicykli od mesta Kirkenes pri nórsko-ruských hraniciach až k turecko-bulharským hraniciam pri Čiernom mori. Denne sme prešli na bicykli v priemere 300 až 350 km, čo by bez elektronickej podpory nebolo možné.

Takže ste zapli „turbo“ a kontrolovali, ako dlho vydržia batérie?

Nie tak celkom (smiech). Celú trasu sme absolvovali s nastaveným režimom „Tour“, hoci už len z dôvodov cti. V režime Tour musíte udržiavať vysokú frekvenciu šliapania – takže to bolo aj napriek pomoci elektropohonu dosť namáhavé.

Takže ste popri zdolávaní topografických hraníc narazili aj na svoje fyzické limity?

Jednoznačne! Z logistických dôvodov nás sprevádzal tím fotografov a filmárov, pretože sme chceli túto cestu zdokumentovať. Batožinu sme teda neviezli na bicykloch, po jazde sme si však každý večer museli nájsť miesto na spanie a naplánovať etapu na ďalší deň.

Kde ste nocovali?

Jednoducho sme zaklopali ľuďom na dvere a spýtali sa, či si môžeme u nich na záhrade postaviť stany. A všade – až na jednu výnimku v Nemecku (smiech) – nás privítali s otvorenou náručou. Práve preto bola táto výprava taká úspešná: Potvrdila to, že Európa dokázala prekonať svoje hranice nielen vo fyzickom zmysle, ale aj v mysliach ľudí. Aj preto odporúčam každému mladému človeku, aby sa previezol po tejto historickej cyklotrase.

200-kilometrový úsek cyklotrasy Iron Curtain Trail vedie krásnym regiónom Waldviertel. Ako si spomínaš na tento úsek trasy?

Pred očami mám zelené polia, belasé rieky a strmé bralá. Naša trasa viedla krajinou kopcov a údolí, máloktorý hraničný úsek bol tak rozmanitý a impozantný zároveň – bolo to spestrenie pre myseľ a vzpruženie pre telo. Spomínam si aj na bizarné stretnutie s jedným triatlonistom.

Teraz si v nás vzbudil zvedavosť.

Objavil sa pred nami na poľnej ceste a riadne šliapal do pedálov. Predbehli sme ho, čo ho zjavne muselo nakopnúť, pretože ani nie po niekoľkých kilometroch nás opäť dobehol. Keď potom zbadal batérie na našich bicykloch, hlasno zanadával. Ako som už povedal: Medzi ľuďmi vládli v tej dobe ešte mnohé predsudky voči elektrobicyklom. Potom sa však spýtal, aké plány máme so svojimi bicyklami, a keď sme mu rozpovedali o našom dobrodružstve, jeho názor sa razom zmenil k lepšiemu.

Do akej miery vás zmenilo toto putovanie z Nórska cez stredoeurópsky región Waldviertel až k pobrežiu Bulharska?

Určite už nie sme tými ľuďmi, ktorými sme boli predtým. Na svojej ceste sme mali možnosť stretnúť nespočetné množstvo svedkov dávnych čias, ktorých príbehy nám navždy zostanú vryté v pamäti. Slobodnú budúcnosť môže tvoriť len ten, kto pozná minulosť.